SOKOL MYŠIAR 2018

Sokol myšiar

 
Sokol myšiar
Falco tinnunculus.jpg
Stupeň ohrozenia
Vyhynutý Vyhynutý Vyhynutý vo voľnej prírode Kriticky ohrozený Ohrozený Zraniteľný Takmer ohrozený Ohrozený Najmenej ohrozený Najmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
[1]
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Falco tinnunculus
Linnaeus, 1758
Falco tinnunculus ditsr.png
Rozšírenie v Európe (zeleno = celoročne, žlto = v lete)
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Sokol myšiar (iné názvy: pustovka, pustovka obyčajná[2][3], neodborne alebo zastarano aj poštolka, v dávnej slovenčine aj postolka, pastovka[4]; lat. Falco tinnunculus) je dravec z čeľade sokolovitých. Spolu s myšiakom lesným patria k najrozšírenejším dravcom v strednej Európe. Hniezdi takmer na celom Slovensku od nížin až do 2 300 m n. m.[5] Často obýva mestské obydlia a je známy svojim typickým trepotavým letom.

 

 

Poznávacie znaky

Rozpätie krídel: 75 cm
Váha: Samec 160 – 220 g; Samica 200 – 250 g
Na perí sokola myšiara je možné pozorovať výrazný pohlavný dimorfizmus (samček vyzerá inak ako samička). Najvýraznejší rozdiel medzi samčekom a samičkou je v sfarbení hlavy. Samček má svetlosivé operenie hlavy, kým samičky hnedé. Samci majú okrem toho na hrdzavom chrbte malé čierne kosoštvorcové škvrny, na každom pierku jednu. Chvost a koreň chvosta sú tiež svetlosivé. Na konci chvosta je čierny pruh s bielou obrubou. Spodná časť je krémovo svetlá a veľmi jemne hnedo fľakatá alebo pruhovaná. Brucho a spodná časť krídel je skoro biela.

Dospelá samička má tmavohnedé sfarbenie na chrbte. Na rozdiel od samčeka je hnedá aj predná strana a je pokrytá priečnymi pásmi s výrazným pruhom. Aj spodná strana je tmavšia ako u samčeka a viac fľakatá. Mladé sokoly sa perím podobajú skôr na samičku. Ich krídla sú však okrúhlejšie a kratšie ako u dospelých jedincov. Okrem toho majú na okrajoch bielu obrubu. U oboch pohlaví je chvost zaoblený, pretože vonkajšie perá sú kratšie ako stredové. Nohy sú sýto žlté, pazúry čierne.

Potrava a lov

Živí sa hlavne myšami a hrabošmi, občas menšími druhmi vtákov a v lete aj veľkým hmyzom a žabami. Občas sa jeho korisťou stávajú taktiež netopiere a dokonca aj dážďovníky tmavé[6]. Bolo dokázané, že sokol myšiar vidí ultrafialové žiarenie. Vďaka tomu vie rozoznať močové stopy okolo nôr hlodavcov, pretože od moču sa toto žiarenie silne odráža. Hraboše, myši a iné hlodavce si označujú cestičky močom a fekáliami, takže sokoly myšiare môžu počas letu monitorovať veľkú plochu biotopu.

Sokol myšiar loví na otvorených priestranstvách. Korisť hľadá pri tzv. trepotavom lete (pri ktorom vyvíja krídlami rovnakú rýchlosť, akou proti nemu fúka vietor, takže stojí na mieste vo vzduchu) asi 10 – 20 metrov nad zemou. Keď zahliadne korisť, prudko sa za ňou spustí k zemi so stiahnutými krídlami. Sokoly môžu okrem toho používať aj tzv. sit and wait techniku lovu, kedy sledujú korisť z vyvýšených miest (napr. stĺpov vysokého napätia alebo striech budov) a vo vhodný okamih zaútočia rýchlym spustením sa k zemi. Nedávno bola zaznamenaná neobvyklá technika lovu, kedy niektoré sokoly vyčkávali na korisť zavesené priamo na ventilačných otvoroch pod strechami panelákových bytov. Vyletujúce netopiere alebo dážďovníky, ktoré sa v týchto dierach ukrývajú alebo rozmnožujú, tak vleteli priamo do nastražených pazúrov striehnúcich sokolov. V niektorých prípadoch sokoly dokonca vyťahovali spomínanú korisť nohami priamo z týchto dier.[7]

Rozmnožovanie

Tak ako ostatné sokoly, ani myšiare si hniezdo nestavajú. Využívajú staré hniezda po väčších vtákoch, výklenky v stenách vysokých budov a kostolných veží. Stáva sa aj, že zahniezdia na balkóne panelákového bytu. Do hniezda samica znesie 4 – 6 vajíčok. Sedí na nich 28 – 30 dní. Po vyliahnutí samica mláďatá ešte 8 dní zahrieva, počas ďalších ôsmich dní ich zahrievať postupne prestáva.

Vo veku 30 dní mláďatá opúšťajú hniezdo, rodičia ich ale ešte nejaký čas prikrmujú.

dravce.jpg
logo_tanap_sk_podklad_png_maly.png
podbanske.jpg
imco.jpg
wisenet.jpg
135.png
kukaj_223x100.jpg
ipseec.jpg
ateas_kukaj.jpg
zivekameryjpg.jpg